Lékařská fakulta je na své absolventy hrdá

Jako každoročně i letos koncem letního semestru organizovala Lékařská fakulta OU promoce (28. června 2018) pro své čerstvé absolventy. Během 4 běhů bylo odpromováno cca 300 všeobecných sester, porodních asistentek, fyzioterapeutů, radiologů, zdravotních laborantů, zdravotnických záchranářů a další. Do posledního běhu byli zařazeni nově dostudovaní lékaři (74), kterým letos Lékařská fakulta připravila překvapení v podobě nových talárů v barvách fakulty a dárkem v podobě vlastní čepice s logem fakulty.

Tento poslední běh nebyl vyjímečný jen svými taláry, ale hlavně proslovem čerstvého absolventa MUDr. Jozefa Šelenga, který byl hřejivým poděkováním fakultě, jejímu vedení a zároveň povzbuzením, že to co dělá – má smysl. Tento projev připojujeme bez dalších korekcí.



Vaša magnificencia pán rektor, Vaša spectabilita pán děkan, vážení honorabiles proděkanky a proděkani, ctená akademická obec, drahí rodičia, starí rodičia, rodinní príslušníci, milí priatelia a spolužiaci. Až keď mi počas prípravy tohto prejavu moja vitálna kapacita pľúc nestačila na to, aby som úvodné oslovenie prečítal na jeden nádych, pochopil som dôležitosť tejto chvíle.

Pozerám sa na Vás, milí moji spolužiaci, historicky tretí absolventi našej alma mater v poradí a uvedomujem si, že nie nadarmo sa hovorí, do tretice všetko dobré.

Myšlienkami som sa presúval v čase, k dňu našej imatrikulácie. V počítači vyhrabal prvú spoločnú fotografiu a začal nostalgicky spomínať, ako sme sa tu, v dome kultúry, pred 6 rokmi prvýkrát stretli. Plní nadšenia a ideálov, štíhlejší, bez vrások a žalúdočných vredov. Dnes nám čierne taláre ladia k bledej poštátnicovej pleti, promočné čapice skrývajú zopár šedín a vypadaných, resp. vytrhaných vlasov a omeprazol na vredy je našou povinnou výbavou.

Počas štúdia si uvedomíte, že najdrahším šperkom na svete, ktorý môžete na krku nosiť, je fonendoskop. Stojí nás totiž našu mladosť. K tomu, aby sme ho vedeli aj dobre používať, však musíme obetovať celý život. Aj preto sa lekárskemu povolaniu tak často hovorí poslanie. Predchádzajúce vety mohli vyznieť akokoľvek dramaticky, no ak by ste sa opýtali väčšiny z nás: „Šiel by si do toho znova?“ Odpoveď by znela: „Určite áno!“ A prečo?

Odpovedal nám už samotný velikán Hippokrates: „Omnium artium medicina nobilissima“. Zo všetkých vied je medicína tá najvznešenejšia. Bolo nám cťou, že ako jedny z mála smrteľníkov na tejto zemi sme vďaka štúdiu mali možnosť nahliadnuť do tajov a hlbín ľudského tela, ktoré je pravdepodobne najdokonalejším tajomstvom nášho vesmíru. A len v samotnom mozgu sa ukrýva celý vesmír. Ako inak by ste vysvetlili, že sa do 1,5kg štruktúry, ktorá obsahuje 90% vody, dokážu zmestiť tisíce strán, desiatky kilogramov kníh, 12 semestrov, nespočet prebdených nocí a nekonečné množstvo krásnych zážitkov i spomienok, ktoré si zo štúdia odnesieme?

Dobrý lekár ale okrem zdravého rozumu potrebuje aj dobré srdce. To všetko sme pochopili pri presune z pitevní, laboratórií a od mikroskopov v prvej polovici štúdia bližšie k pacientom a na kliniku, v tej druhej. Vtedy mi čoraz častejšie začala napádať táto myšlienka: „Výhodou medicíny je, že pracujete s ľuďmi. Nevýhodou medicíny je, že pracujete s ľuďmi“. Buďme preto tolerantní jednak voči sebe, ako kolegovia, a navzájom sa rešpektujme. Buďme milí na naše zdravotné sestry, bez ktorých by sme boli bezradní. Najviac nám však prajem, aby sme boli trpezliví voči pacientom. Myslime vždy na to, že sa ocitli v ťažkej životnej situácií, a že nemocničné prostredie pre nich nie je tak prirodzené a známe, ako je pre nás. Napriek tomu, že poznáme realitu našej budúcej praxe, mimoriadny fyzický a psychický nápor, veľa pacientov a málo personálu, myslime na to, že obyčajný úsmev, priateľské podanie ruky a dobrá nálada uzdravujú.

Keď sme do Ostravy na mladú, trojročnú fakultu nastupovali, bol to risk, ale zároveň výzva. No mladý vek ako hlavná nevýhoda znamenal veľkú príležitosť. Nemuseli sme sa skrývať za stáročné tradície. Chceli sme vystúpiť z davu a využiť príležitosť, že práve my môžeme byť tou hybnou silou našej ambicióznej a dynamickej alma mater. Nechceli sme byť len číslo, chceli sme byť Honza, Pepa, Evička a Klárka, z mäsa a kostí, s radosťami aj starosťami. Verím, že nikto z nás dnes svoje rozhodnutie študovať práve v Ostrave neľutuje.

Rodinná atmosféra je to, čo sa v súvislosti s našou fakultou tak často skloňuje. A nie je tomu tak náhodou.

Vy, drahí profesori, docenti a asistenti, ste ako naši rodičia. Už v Hippokratovej prísahe sa uvádza: „Svojho učiteľa v tomto umení si budem rovnako ctiť ako vlastných rodičov.“ Ďakujeme za všetok Váš čas, snahu, trpezlivosť, za vaše rady a hlavne dobrý príklad, ktorý ste nám dali, dávate a počas atestačnej prípravy ešte budete dávať. Ste pre nás hrdinovia všedného dňa. Čím dlhšie ste sa nám venovali, tým dlhšie ste potom museli sedieť za dokumentáciou na oddelení a ukrátiť tak o svoj čas vlastné rodiny. Robili ste to nezištne a s nadšením. Ďakujeme aj za naše neúspechy pri skúškach, ktoré nám mali dokázať, že neštudujeme pre známky, ale pre deň, kedy my budeme tým jediným, čo bude stáť medzi pacientom a jeho hrobom. Doktormi sa stávame dnes, lekármi sa však staneme o 10 až 15 rokov. Dúfame, že Vám Vašu šľachetnú prácu budeme môcť oplatiť tým, že vďaka čo i len jedinej informácii, ktorú sme od Vás získali, dokážeme pomôcť čo najviac ľuďom. Za toto všetko Vám patrí jedno úprimné ďakujeme.

Vy, milí spolužiaci, ste boli ako vlastní bratia a sestry tejto rodiny. Kto iný by nechal čítať brata Slováka ďakovný prejav na českej univerzite? Počul som od ľudí, ktorých je v jednom študijnom obore spolu 10, že sa nepoznajú a nikdy sa nedali do reči. Ja sa všade chválim, že nás bolo asi 100, navzájom sa všetci poznáme a vždy aspoň pozdravíme. Najviac som hrdý na to, že sme dokázali ťahať za jeden povraz a spoločne si pomáhať. Taktiež občasná návšteva pohostinského zariadenia s reprodukovanou hudbou a následné ťažké rána v škole boli jedným z hlavných faktorov udržania nášho duševného zdravia. Ďakujem Vám za krásne chvíle školské i mimoškolské a je mi cťou, že som mal možnosť spoznať tak veľa skvelých ľudí, celoživotných priateľov a výborných budúcich lekárov.

Ostrava, ďakujem ti za to, že si mesto, ktoré treba mať rado srdcom a nie očami. Za to, že si nás privítala s otvorenou náručou a že v tebe býva tak veľa dobrých, rázovitých ľudí. Myslím, že pre väčšinu z nás sa Ostrava stala mestom osudným, podobne ako to spieva Jaromír Nohavica vo svojej piesni: „Ostravo, Ostravo, srdce rudé, spečetěný osude!“

A moje záverečné slová by som chcel venovať tým, bez ktorých by nič z toho, čo som spomínal, nebolo možné. Tým, bez ktorých by sme nevedeli urobiť prvé kroky, nevedeli by sme čítať ani písať, nemali by sme čo jesť, nemali by sme kde bývať, nemohli by sme o lepšej budúcnosti snívať. Ste to Vy, drahí naši rodičia. Ste to Vy, ktorí v nás ako jediní verili, aj keď sme my sami o sebe pochybovali. Ste to Vy, ktorí ste tvrdo pracovali, aby sme si mohli splniť svoje sny. Ste to Vy, ktorí ste nám utierali slzy a odreté kolená, keď sme zakopli na našej životnej ceste. Odpustite nám všetky zmeškané rodinné oslavy, všetky neumyté riady, neporiadok v izbe, našu podráždenosť a to, že sme Vám venovali málo času. Odpustite všetky zjedené čokolády, prázdne nádoby na kávu, krvavé historky i nechutné obrázky, ktoré ste museli znášať pri nedeľnom obede. Za všetko ostatné Vám úprimne a z celého srdca ďakujeme.

Jozef Šeleng



Slavnostní promoce na LF OU 28. června 2018
Slavnostní promoce na LF OU 28. června 2018
Slavnostní promoce na LF OU 28. června 2018
Slavnostní promoce na LF OU 28. června 2018
Slavnostní promoce na LF OU 28. června 2018
Slavnostní promoce na LF OU 28. června 2018
Slavnostní promoce na LF OU 28. června 2018
Slavnostní promoce na LF OU 28. června 2018

Zveřejněno / aktualizováno: 16. 09. 2018